Kajakári: V minulom rozhovore sme rozprávanie ukončili pri prameni Dunaja. Teraz konečne nasadneš na kajak a začína poriadne dobrodružstvo.
Šeki: Aj toto začalo trošku s problémami. Čo teraz s bicyklom, ktorý ťahal kajak celou cestou sem? Povedal som si, že keď bicykel mohol ťahať kajak, tak teraz kajak môže ťahať bicykel. Nakúpil som plastové sudy a pripevnil k nim bicykel. To všetko zas pripevnil ku kajaku a mohlo sa štartovať. Bolo to síce spočiatku veľmi pomalé, ale urobil som dobre. Narazil som totiž na úsek Dunaja, ktorý každý rok vysychá. Musel som teda opäť nasadnúť na bicykel a kajak ťahať.
Na začiatku je totiž Dunaj len sústavou jazier. Často som teda musel presadať z bicykla do kajaku a naopak. Bolo to zdĺhavé, ale prekonal som to. Tu som ale zistil, že mám vlastne ďalší problém. Ja neviem veslovať! Nedokázal som udržať priamy smer, veď som to predsa nikdy nerobil. Našťastie som tu stretol Nemca, s ktorým som sa plavil 2 dni. Naučil ma základy a ukázal mi, ako na to.
Nasledoval úsek so samoobslužnými komorami. Tu som musel zakaždým vystúpiť, vyliezť po rebríku, napustiť komoru (ak bola vypustená) a pritom si držať kajak na lanku, aby mi neušiel po vode. Opäť zliezť, preplaviť sa, zavrieť komoru, vypustiť ju… a tak znova a znova.
Ďalší, asi 300 kilometrový úsek, som šiel v podstate naslepo. Nemal som totiž mapu. Tá sa začínala až od miesta, kde je Dunaj splavný aj pre jachty a veľké lode. Tam sú už aj kilometrovníky, ktoré označujú úseky cesty. Vedel som presne, aké mesto nasleduje, kde je kemp. To však bolo až o tých 300-400 km ďalej, ktoré som prešiel prakticky bez toho, aby som vedel, kam idem :). Ale nestratil som sa.
Keď tak nad tým teraz uvažujem, mal som fakt odvahu, vybrať sa na takú trasu bez skúseností. To som zistil pri stretnutí s prvou veľkou loďou, keď som do kajaku nabral asi 30 litrov vody. Nevedel som s ním totiž absolútne manévrovať vo vlnách, ktoré tieto lode robili. Časom to však akosi samo prišlo. Už som nenaberal vodu, lepšie som vesloval, zvyklo si aj telo.
Na nemecko-rakúskej hranici som stretol partiu Maďarov na kajakoch. S nimi som šiel asi 4 dni a pred Viedňou sme sa rozdelili. Už som vedel odhadnúť rýchlosť, vedel som, kedy asi budem v Bratislave. Tak som to vopred oznámil všetkými kamarátom a známym.
Doplavil som sa pred Viedeň, zastavil som na brehu a oddychoval. Zrazu s údivom pozerám na vodu. Hladina strašne rýchlo stúpala. V okolí sa začalo pohybovať nejako veľa policajtov. Tak som sa ich opýtal, čo sa deje. V Nemecku vraj strašne pršalo a všetky priehrady sú plné. V noci ich vypustia a preto hladina poriadne stúpne.
Čo teraz? Do Bratislavy som mal ešte cca 70 km a do času, kedy bol môj predpokladaný príchod, dva dni. Ubytoval som sa teda v neďalekom kempe. Ráno som prišiel k rieke. Voda stúpla o 2,5 metra! Špinavá, veľmi živá, plná konárov a odpadu. Povedal som si, že taký samovrah veru nie som a čakal som ďalší deň.
Ďalšie ráno to bolo lepšie a tak som sa vybral na vodu. Prvý krát za celú cestu som si dal aj vestu. Hladina bola stále vysoká, ale tých 70 km som dal za 8 hodín.
Privítanie v Bratislave bolo príjemné. Stretol som sa s príbuznými a kamarátmi, ktorí ma čakali. V prievoze som uskladnil kajak a dal si dvojtýždňovú dovolenku doma v Michalovciach.
Kajakári: Necháme ťa teda oddychovať a o ďalších dobrodružstvách si povieme nabudúce.
Prečítajte si prvú čast rozhovoru. A nezabudnite na tretiu časť rozhovoru.