Kajakári: Ako pokračovalo tvoje dobrodružstvo na vodách Dunaja potom, čo si si doprial 2 týždne dovolenky?
Šeki: Ďalej som sa rozhodol pokračovať už bez bicykla (ktorý som nechal v Nemecku) a vozíka, ktorý ostal v Bratislave. V kajaku som mal už len potraviny, spacák, dve 5 litrové bandasky s vodou a plastový vak s hadičkou, z ktorého som pil. Potom som sa zastavil v Budapešti a prespal som vo veslárskom klube u maďarských kajakárov, ktorých som spoznal na nemecko-rakúskej hranici.
Trochu som mal strach na maďarsko-chorvátsko-srbskej hranici. Prvý prístav bol v Srbsku. Tam som sa dozvedel, že každý, kto používa srbský Dunaj, zaň musí platiť. Najmenej vraj 200€. Spolu s pracovníkom sme to však vybavili k mojej spokojnosti. Ak sa prihlásim v chorvátskom prístave, nemusím platiť. Vlastne teda budem splavovať chorvátsky Dunaj! Potešil som sa. Plavba cez Srbsko prebehla v pohode.
Potom ma čakala rumunsko-bulharská hranica. Tam sa rozhodli poriadne ma prešacovať. V obrovskom bulharskom prístave som musel nájsť colníkov, ktorí chceli poznať dokonca aj meno plavidla (dal som mu meno Parník Otília, po mame ?), meno kapitána, posádky a ešte milión drobností. Všetko som musel napísať do ich tlačiva.
Kajakári:Takže malá nepríjemnosť. Iné ťa nepostretli? Napríklad počasie…
Šeki: Nie, na to som mal šťastie. Iba v Srbsku som stál 2 dni pre silný dážď. Tu som prespal u srbského Slováka. Raz som musel pre lejak prespať aj v Rumunsku. Inak pohoda.
Kajakári:Takže z Bulharska si odišiel nakoniec bez problémov?
Šeki: Jasné. Ukázal som vypísané tlačivo, dostal pečiatku a pokračoval som do Rumunska. Tu som narazil na colníka, ktorý tvrdil, že musím prejsť kontrolou, ktorá potrvá aspoň 3 hodiny. On to vraj nestihne, končí mu o pár hodín šichta. Takže musím počkať na kolegu.
Vybral som sa teda do mesta. Najedol som sa, vybral z bankomatu lei a vrátil sa k colníkom. Na mieste už bol kolega. Keď som mu vysvetlil situáciu, len pokrútil hlavou a poslal ma preč. Nakoniec z toho vyplynulo, že ten prvý kolega zrejme chcel úplatok, aspoň 5 €. Akosi sme sa nepochopili. Tento druhý ma však bez problémov pustil.
Kajakári:To bol jediný problém v Rumunsku?
Šeki: Áno. Cestou som stretol dve hliadky policajtov. Prví boli v pohode, len sme si zakývali. Podotýkam, že cez celú Európu som žiadnych nestretol. V Delte Dunaja boli ďalší. Zablikali na mňa, požiadali ma o pas, skontrolovali ho, popriali šťastnú cestu a hotovo.
Delta Dunaja je fakt krásna. Tvoria ju tri ramená. Jedno je vlastne prírodná ukrajinsko-rumunská hranica. Druhé je určené pre nákladné lode. Tretie je prírodné, plné rôznych kanálov, jazier a úžasnej prírody. Ale ak sa tu nevyznáš, ľahko sa stratíš. To bol vlastne aj cieľ mojej cesty – Delta Dunaja a Čierne more.
Kajakári: Plavil si sa teda aj po mori?
Šeki: Nakoniec nie. Pre silný vietor som plavbu ukončil asi kilometer pred morom. Takže som vlastne nesplavil celý Dunaj! Chýbal mi ten kilometer k moru. A ešte jeden úsek v Nemecku, kde nebola voda.
Kajakári:Ako si ukončil plavbu? Len si proste po tých týždňoch vystúpil z kajaku a hotovo?
Šeki:Ale nie. Tých 66 dní (čistý čas na vode) si zaslúžilo nejakú oslavu. Celý čas som so sebou viezol fľašu šampanského, ktoré som si na záver „buchol“. Bolo to aj na počesť tých ôsmich kíl, ktoré som schudol ?.
Prvú časť rozhovoru nájdete tu, a druhú časť tu.